V poslednom období sa to u nás v médiách len tak hemží článkami, aká je väčšinová bledšia časť spoločnosti rasistická. Každý konflikt bledšieho s tmavším vyvolaný bledším je automaticky vykresľovaný ako typický príklad rasizmu, zatiaľ čo konflikty vyvolané tmavšími sa tak zásadne nikdy neposudzujú a sú údajne zapríčinené výhradne ich zlou finančnou situáciou, spôsobenou samozrejme bledšími. Niektoré mimovládne organizácie (zásadne sídliace vo veľkých mestách ďaleko od problematických osád) si dokonca vymýšľajú neexistujúce rasové konflikty a sterilizácie, len aby zdôvodnili potrebu svojej existencie a vytrieskali ďalšie peniaze zo zahraničných grantov na svoju existenciu. Časť utláčanej väčšiny sa už dokonca radšej sústavnej diskriminácii zo strany neprispôsobivej časti tmavšej menšiny a parazitických neziskoviek radšej ani nebráni, len aby neboli automaticky označení za rasistov. A do takejto beznádejnej situácie som bol raz dostal i ja. pokračovanie článku
Kde bolo, tam bolo, bol raz kedysi pred viac než desiatimi rokmi niekde na konci Petržalky pri nemocnici jeden typický petržalský dom s anonymnými obyvateľmi, nezaujímajúcimi sa o žiadne dianie v dome. A býval tam aj jeden Albánec, povolaním údajne čašník, pravidelne parkujúci svoj mercedes zásadne priamo pred vchodom na prístupovom chodníku a blokujúci prístup do domu. pokračovanie článku
Nie je to ešte tak dávno, keď takmer každý mladý muž musel narukovať na základnú vojenskú službu a prinášal si z nej neuveriteľné spomienky život v zelenom, taký odlišný od civilného života. Väčšina bola zlých (tie sa zabúdajú prvé), niektoré však boli i veselé (vydržia dlhšie). Ale pretože všetky spomienky postupne blednú, až sa nakoniec úplne vytratia, rozhodol som sa okrem vlastných viac než dvadsiatich doposiaľ zverejnených vojenských spomienok zverejniť zoznam aj tých ďalších cca. dvesto najlepších, ktoré som našiel na internete, aby som nimi odradil tých, čo by uvažovali o návrate povinnej základnej vojenskej služby. pokračovanie článku
Úradným jazykom v Československej ľudovej armáde bola českoslovenčina. Bola to neurčitá voľne pospájaná zmes rôznych dialektov českého a slovenského jazyka, prešpikovaná niekoľkými maďarskými výrazmi. Tým sa jazykové schopnosti väčšiny vojakov z povolania končili. Neovládali ani vtedy školopovinnú ruštinu, nie to ešte nejaké západné jazyky. Vo svojej blaženej nevedomosti ani nevedeli, čo vlastne nevedia a v prípade potreby využívali jazykové schopnosti vojakov základnej služby. A tak som sa raz stal podozrivým, že som zatajil, že viem po belgicky. pokračovanie článku
„V prvním roku bez nároku". To bolo nepísané pravidlo, podľa ktorého sa na sklonku socializmu v našej Československej ľudovej armáde počas dvojročnej základnej vojenskej služby vojakom prideľovali krátkodobé voľná k opusteniu posádky (KVOP) - opušťáky. Vojaci prvého ročníku jednoducho museli neustále kmitať a udržiavať vojenský útvar v chode, zatiaľ čo druhoročáci (mazáci) si užívali najdlhšiu neplatenú dovolenku vo svojom živote. Jednou z mála výnimiek bolo udelenie opušťáku za vynikajúce výsledky streľby. No a tak sme sa my absolventi vojenskej katedry vysokej školy (po vojensky špagáti) raz rozhodli, že vojakovi Kobylkovi, najšikanovanejšiemu vojakovi prvého ročníku, vystrieľame na previerkach opušťák. pokračovanie článku
V panelákoch je svojpomocné zasklievanie lodžií bežným javom. Existujú rôzne spôsoby a tak na každom činžiaku svieti pestré spektrum viac či menej úspešných pokusov. Pretože sa tým mení vzhľad domu, každé zasklenie by malo podliehať ohlasovacej povinnosti a z bezpečnostných dôvodov by sa mali používať len schválené konštrukcie. No a keďže prítomnosť zasklenia sa dá kontrolovať zvonku veľmi jednoducho vizuálne prostým pohľadom, mestská časť Petržalka (pod ktorú prešiel stavebný úrad) sa raz začala zaoberať myšlienkou kontroly vydaných povolení na zasklenie lodžií predaných bytov a následným vyberania pokút, aby zvýšila príjmy svojho rozpočtu. pokračovanie článku
V poslednej dobe sú diskusie ku mnohým článkom plné vzájomných úplne nezmyselných a zbytočných osočovaní bratislavských a mimo bratislavských diskutérov s krvavými očami a žeravými klávesnicami o tom, kto na koho dopláca, kto je sprostejší a arogantnejší, kto je lenivejší, atď. A napriek tomu, že vôbec nie som konfliktný typ a nikdy som takéto nezmyselné spory nevyhľadával, som sa v lete cez dovolenku počas návštevy rodičov a rodného mestečko do takejto výmeny názorov dostal i ja. pokračovanie článku
V časoch socializmu obchody ovocia a zeleniny beznádejne zívali prázdnotou a ľudia si preto chýbajúce vitamíny masovo dorábali svojpomocne v záhradkách. Ani dôstojníci našej posádky neboli výnimkou a tak som raz neprozreteľne dostal ich dôveru, aby som zriadením a obrábaním dôstojníckych záhradiek preukázal svoje záhradkárske schopnosti a zahladil si tak svoje predchádzajúce vojenské priestupky. pokračovanie článku
Na základnej vojenskej službe sa vždy pred zimným vojenským cvičením konali previerky bojovej pripravenosti techniky a jej obsluhy. Ich cieľom bolo zistenie aktuálneho stavu a odstránenie prípadných nedostatkov, aby sa pri následnom cvičení technika vôbec dostala z kasární na miesto určenia. Záviselo totiž na tom hodnotenie úspešnosti cvičenia a naň naviazané prémie dôstojníkov. No a aby sme sa aj my vojaci základnej vojenskej služby pri tých previerkach snažili, boli sme motivovaní prísľubmi krátkodobého voľna k opusteniu posádky - tzv. opušťákov. pokračovanie článku
Každý, kto býva v bytovom dome, pozná zvuk a kvílenie príklepových vŕtačiek. Každá rodina tesne pred alebo po nasťahovaní do svojho nového hniezdočka zaháji jeho prestavbu podľa svojich predstáv a táto činnosť je neodmysliteľne sprevádzaná i s nekonečným vŕtaním dier, osekávaním starých dlaždíc a obkladačiek a vysekávaním drážok na káble. Stupeň utrpenia susedov pritom závisí nielen od rozsahu rekonštrukčných prác, ale i od typu používanej príklepovej vŕtačky. A aktérom takéhoto neúspešného súboja so sériou rôznych typov príklepových vŕtačiek som sa raz stal i ja. pokračovanie článku
Kedysi pred rokom 1989 museli všetci muži s výnimkou vysokoškolákov slúžiť v armáde na základnej vojenskej službe celé dva roky. Tí slúžili síce len jeden rok, ale namiesto toho druhého mali počas štúdia po celé dva roky každý týždeň na vojenskej katedre vysokej školy jeden deň vojenskej prípravy, kde ich učili nerozmýšľať, zdraviť, pochodovať a kopať zákopy. Okrem toho museli absolvovať ešte v lete jedno vstupné a jedno záverečné mesačné vojenské sústredenie v priamo v kasárňach, kde sa oboznamovali so základnými princípmi fungovania svojho budúceho ročného vojenského života, ktorý najlepšie a najvýstižnejšie vystihovalo írečité príslovie „Tam, kde končí zdravý rozum, začína vojenská logika". Samozrejme na takom sústredení nesmeli chýbať ani typické vojenské tresty, cieľom ktorých bolo študentov i vojakov základnej služby počas ich voľného času čo najviac uštvať nezmyselnými prácami a pritom ich maximálne ponížiť. No a raz sa nám podarilo takýto exemplárny a tvrdý trest zvrátiť v náš prospech v neuveriteľne slastnú odmenu bez toho, že by naši dôstojnícki nadriadení o tom vôbec niečo tušili a potrestali nás preto týmto spôsobom ešte raz. pokračovanie článku
Teoreticky sa každý vojak na základnej vojenskej službe v našej Československej ľudovej armáde mal naučiť z niečoho strieľať. Skutočnosť však bola úplne iná, väčšina vojakov vrátane mňa si počas vojny zo svojej osobnej zbrane vystrelila maximálne jeden či dva razy. A tak som si teda počas mojej ročnej vzornej služby v armáde namiesto streľby z pištole alebo samopalu pri každej čo i len tej najmenšej príležitosti radšej schuti strieľal zo svojich dôstojníckych nadriadených (viď. súvisiace články) a do armádnej výzbroje som na to dokonca zaviedol služobný prak. pokračovanie článku
Kedysi pred rokom 1989 sme sa všetci od štvrtej triedy základnej školy učili ruštinu, ale vďaka formálnemu spôsobu výučby väčšina z nás ten jazyk vlastne nevedela. Teraz by sa deti na školách mali intenzívne učiť iné cudzie európske jazyky, ale vo formálnom systému výučby sa oproti socializmu nič podstatného nezmenilo. A tak som sa teda rozhodol vziať jazykovú výučbu svojich detí do svojich vlastných rúk a na rozdiel od školských „profesionálnych" pedagógov ich pritom aj niečomu naučiť. pokračovanie článku
S výučbou jazykov v školách to bolo u nás pred rokom 1989 naozaj veľmi slabé. Chýbali kvalifikovaní učitelia, učebnice, audio technika a dokonca i motivácia. Neexistovali CD ani mp3 prehrávače a nebola k dispozícii ani satelitná televízia, kde by sa človek pasívnym počúvaním mohol naučiť správnu výslovnosť. Naviac prakticky neexistovala ani možnosť slobodného vycestovania do zahraničia (a už vôbec nie na Západ) a ani použitia živého jazyka v cudzine v praxi medzi ľuďmi. A tak preto nebol žiadny div, že ak sa aj niekomu po dlhých problémoch so získaním vycestovacej doložky konečne podarilo niekam vycestovať, na mieste tam s prekvapením zistil, že napriek dlhým rokom stráveným v škole učením sa nejakého jazyka sa v príslušnej krajine v bežnom styku medzi ľuďmi vôbec nedohovorí. A k tomuto záveru som raz po veľkej medzinárodnej blamáži dospel aj ja. pokračovanie článku
Osemdesiate roky boli obdobím, keď sa hitom spoločenského života okrem darcovstva krvi, úspor PHM a zlepšovateľského hnutia stal i zber druhotných surovín. Organizovane sa zbieralo staré železo, farebné kovy, sklenené fľaše, handry, starý papier,... skrátka všetko možné, čo sa dalo recyklovať a využiť v národnom hospodárstve po druhý krát. Pracujúci, dôchodcovia, žiaci i študenti medzi sebou úporne súťažili o čím vyššie množstvá nazbieraných druhotných surovín, ich zberateľské výkony boli ostro sledované i priebežne hodnotené a tí najlepší jedinci, študijné či pracovné kolektívy dostávali za svoje heroické zberateľské výkony vysoké zväzácke, odborové či stranícke vyznamenania, ktorými sa naša vládnuca strana snažila k podobným zberateľským výsledkom motivovať i všetkých ostatných. A samozrejme výnimkou v zbere druhotných surovín nesmela byť ani naša Československá ľudová armáda. pokračovanie článku
Hitom 70. a 80. rokov bolo zlepšovateľské hnutie v národnom hospodárstve. V každom väčšom socialistickom podniku či úrade bol zlepšovateľský referent, ktorý pobádal pracujúcich k čoraz väčším a heroickejším zlepšovateľským výkonom. Podniky, úrady, obce, mestá, okresy i kraje boli okrem iného hodnotené i podľa počtu podaných zlepšovateľských návrhov, priemyselných vzorov či vynálezov. A samozrejme inak tomu nemohlo byť ani v našej Československej ľudovej armáde, kde som si v rokoch 1984/1985 účasťou na základnej vojenskej službe práve plnil svoju najčestnejšiu občiansku povinnosť. pokračovanie článku
V Petržalke oficiálne chýba 40 000 parkovacích miest, autá preto musia parkovať na chodníkoch i trávnikoch. Najjednoduchším spôsobom podnikania magistrátu je preto tieto autá odťahovať a vyberať za to peniaze. A pokiaľ nejaká časť sídliska náhodou takéto problémy s parkovaním nemá a príjmy z odťahovania nie sú, stačí ich umelo a zámerne vytvoriť zrušením existujúcich parkovísk a ich využitím ako stavebné pozemky. pokračovanie článku
Problémom všetkých bytových domov po odpredaji bytov ich obyvateľom sú peniaze na ich údržbu. Štát sa ochotne zbavil zodpovednosti za roky neudržiavaný bytový fond a radostne presunul starosti a zodpovednosť na plecia nových majiteľov bytov. Sociálne zloženie obyvateľov domov je pestré, časť ľudí nemá dosť peňazí ani na základné životné potreby, nieto ešte na nákladnú prevádzku a údržbu domov. V podstate jedinou možnosťou nových majiteľov domov, ako si finančne prilepšiť do Fondu opráv, je prenájom nebytových priestorov v dome, pokiaľ ich však ľudia v dome vlastnia. A o vlastníctvo jedných takýchto nebytových priestorov v našom dome som sa roky súdil s petržalským starostom p. Bajanom. pokračovanie článku
Keď som si kedysi pred 12 rokmi kúpil byt v Petržalke a presťahoval sa tam, netušil som, že sa podivuhodnou hrou osudu v ňom stanem domovým dôverníkom a jedným z mojich najväčších výčinov v tejto funkcii bude zníženie nákladov na vykurovanie domu o 60%. pokračovanie článku
Tento rok bolo leto naozaj mimoriadne horúce. Kto mohol, ukrýval sa počas najväčších horúčav v tieni, na slnko sa zbytočne nevystavoval, dodržiaval pitný režim, aby doplnil vypotené tekutiny a chodil len naľahko oblečený. Správy v televízii i v rozhlase neustále dôrazne upozorňovali na akútnu potrebu dodržiavania uvedených opatrení a takmer všetci normálni ľudia sa podľa toho i chovali. pokračovanie článku
V príbehu „Ako sme triednemu strčili ruku do h...a“ som popísal jednu svoju úsmevnú spomienku na to, ako sme sa raz odplatili nášmu triednemu na základnej škole za jeho neustále, zlomyseľné a systematické šikanovanie počas výkonu prác na školskej záhrade a šikovne sme ho prinútili strčiť si ruku do h...a. A prakticky rovnakým rafinovaným spôsobom sa nám raz z úplne identických pohnútok podarilo strčiť mu na pláži miestneho jazera oko do diery na dámskych šatniach a vyfotografovať ho pri tom. pokračovanie článku
Myslím si, že každý, kto videl druhý diel slávnej americkej komédie Policajná akadémia, si pamätá scénku, v ktorej strážnik Mahoney podstrčil poručíkovi Mauserovi v sprche namiesto šampónu epoxidové rýchlotuhnúce lepidlo, ktorý si ho následne natlačil do vlasov a pod pazuchy. A približne v rovnakom čase, keď vznikol tento film, sa nám čatárom – absolventom, slúžiacim si svoju povinnú základnú vojenskú službu niekde v južných Čechách, podarilo od neho úplne nezávisle analogickým spôsobom výmenou šampónu za impregnačný olej na kanady v sprche naimpregnovať nášmu veliteľovi čaty nadporučíkovi Vojnarovičovi hlavu. pokračovanie článku
Tento príbeh sa odohral niekedy pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď ešte neexistovali mikrovlnné rúry ani väčšina z dnešných osvedčených praktických potravinových polotovarov. Len chalani – pubertiaci boli vtedy rovnako nepraktickí a nesamostatní, ako sú i teraz a väčšina z nich si nedokázala uvariť ani len tie najzákladnejšie jedlá. A jedným z nich, štatisticky identickým a kuchársky absolútne nesamostatným pubertiakom som bol v tých časoch aj ja. pokračovanie článku
Neviem presne, čím to je, ale podľa mojich vlastných skúseností, čím slušnejšie, tolerantnejšie a ohľaduplnejšie sa človek správa, tým viac sa ho snažia tí arogantní jedinci potupiť a ponížiť. Stupeň použitej drzosti a arogancie narastá až do okamihu, keď tomu slušnému dôjde trpezlivosť, začne sa nejakým spôsobom dôrazne brániť a potom sa ten šokovaný drzý a arogantný jedinec nestačí diviť, až sa ho niekedy i podarí prevychovať. A raz sa mi takto pri obrane proti ľudskej drzosti podarilo prevychovať jednu mimoriadne arogantnú úradníčku zo mzdovej účtárne. pokračovanie článku
Kedysi pred štyridsiatimi rokmi v mojom malom rodnom ospalom podhorskom mestečku okrem iných vymožeností civilizácie stála i staručká, požiadavkám modernej doby už dávno nevyhovujúca požiarna zbrojnica. Lenže na výstavbu novej nebola ani vôľa, ani peniaze, keď tá stará ešte stále verne slúžila. A tak každoročná žiadosť mestečka o dotáciu zo štátneho rozpočtu na výstavbu novej požiarnej zbrojnice bola vrchnosťou vždy so železnou pravidelnosťou rázne a nekompromisne zamietnutá. pokračovanie článku
Nefajčiari to v spoločnosti fajčiarov naozaj nemajú jednoduché. Každý jeden nefajčiar dôverne pozná tú aroganciu a netolerantnosť fajčiarov v priestoroch zdieľaných spoločne s nefajčiarmi, zahalených hustým dusivým dymom, ktorý sa dá obrazne krájať, v ktorom zakrátko celé oblečenie napáchne, pred ktorým nie je úniku a kde žiadna slušná výzva na nefajčenie nepomáha. Úplne zúfalé však je, keď tí fajčiari sú dôstojníci a nadriadení bezmocných nefajčiarov vojakov a absolventov základnej služby. Potom už týmto podriadeným nefajčiarom nezostáva skutočne nič iného, než pokúsiť sa akýmkoľvek spôsobom svojich dôstojníkov rýchlo odnaučiť fajčiť. A raz sme takýto odučiaci nefajčiarsky rýchlokurz na jednom z našich vojenských cvičení počas mojej jednoročnej povinnej oslnivej kariéry v ozbrojených silách vtedajšej Československej ľudovej armády svojim netolerantným a arogantným fajčiacim dôstojníckym nadriadeným na jednom našom vojenskom cvičení úspešne zorganizovali i my. pokračovanie článku
Kedysi v hlbokom socializme, počas plánovaného nedostatku všetkého, bolo v móde záhradkárčenie. Nejednalo sa o len o rozšíreného koníčka ľudových más, pri nedostatku ovocia a zeleniny v štátnych zelovococh totiž záhradkárčenie bolo jedinou možnosťou, ako sa zabezpečiť v dostatočnom množstve i sortimente cennými a nedostatkovými vitamínmi. Záhradkári preto v 70. a 80. rokoch dorábali až 90 % celoštátnej spotreby ovocia a zeleniny. A ich políčka, záhradky a vinohrady mali okrem počasia a dvojnohých zlodejov i množstvo prírodných nepriateľov. pokračovanie článku
Málokto si na to ešte dnes pamätá, ale v dobe počítačového praveku pred 20 rokmi existovali sálové počítače s výkonom dnešnej kalkulačky a príkazy sa do nich zadávali na diernych štítkoch. A pri mojej priam magickej príťažlivosti na prúsery so slovenskými policajtmi a ruskými milicionérmi, popísanými v predchádzajúcich príbehoch, som bol raz ostražitými a vysoko vzdelanými príslušníkmi VB na bráne jadrovej elektrárne obvinený z pokusu o pašovanie diernych štítkov s cieľom ich ďalšieho komerčného využitia. pokračovanie článku
V jednom z mojich minulých príbehov („Ako som s kindermenežérom cestoval po Rusku“) som popísal zážitky, čo sa pritrafili jednému môjho príliš suverénnemu kindermenežérovi v Rusku, ktorý pozabudol na jazykovú blízkosť ruštiny a slovenčiny a pri odchode z krajiny po slovensky tak dlho nadával službukonajúcej milicionérke na hranici, až si ho dočasne ponechala v Rusku. A napriek tomu, že sa jeho vtedajšie zážitky stali u zamestnávateľa takmer legendou, nadšene rozprávanou pri všetkých spoločenských posedeniach na pracovisku, pointou prakticky identický príbeh sa stal taktiež v poradí môjmu ďalšiemu príliš sebavedomému kindermenežérovi, tentoraz však pre zmenu pri ceste do Izraelu. pokračovanie článku
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna Európska únia, v ktorej v niektorých členských krajinách (Veľká Británia, Taliansko,...) začalo podobne ako v USA a v Rusku dochádzať k výpadkom dodávok elektriny. V USA v Kalifornii dodávky vypadli pre dlhodobo zanedbávanú údržbu rozvodnej siete, v Taliansku pre nedostatok vlastných výrobných kapacít a poruchy prívodných vedení z Francúzska i zo Švajčiarska a v Moskve pre preťaženie lokálnej siete a poruchy zabezpečovacích systémov. Keďže situácia na Slovensku je najbližšia k situácii v Moskve (iba zatiaľ, do odstavenia V-1 v Bohuniciach z čisto politických dôvodov, potom sa to výrazne zhorší a zmení aj na taliansky obraz), opäť raz poslali energetika na skusy do Ruska, aby sa priučil, ako zabezpečiť preťaženú elektrickú sieť pred rozšírením lokálneho výpadku. A ako zvyčajne sa mi pritom opäť nechtiac podarilo podružiť (pripiť si) s ruskými milicionármi. pokračovanie článku
Nedávno som s veľkým ohlasom u čitateľov napísal o zážitkoch môjho deda, ako sa za 1. svetovej vojny vysr. na cisára pána a jeho rodinu, dezertoval z rakúsko-uhorskej armády do ruského zajatia, stal sa správcom veľkostatku na Kryme, po ruskej októbrovej revolúcii vstúpil do československých légií a po nekonečnej ceste okolo celého sveta cez tri kontinenty a dva oceány sa po viac než štyroch rokoch vrátil živý a zdravý domov. A podobného svetobežníckeho charakteru je i historka brata môjho druhého deda, ktorý sa za hospodárskej krízy 30. rokov ako Baťov zamestnanec vysťahoval do Indie a v 50. rokoch počas vrcholiacej studenej vojny dostal ako prvý západný podnikateľ za rozvoj hospodárskych vzťahov a prelomenie imperialistickej hospodárskej blokády vysoké sovietske štátne vyznamenanie. pokračovanie článku
Každé mesto má svoje osobitosti, ktorými sa hrdo odlišuje od ostatných. Ani moje rodné mestečko pred viac než tridsiatimi rokmi nebolo iné. Na pokraji mestečka sa týčila nová hasičská zbrojnica (tá stará do tla vyhorela, keď si miestni ožratí hasiči raz v zime v noci v garážach varili víno, od nevypnutého elektrického variča vznikol požiar a hasiči zo susedného mesta si mysleli, že si z nich na mol ožratí miestni robia srandu, keď telefonovali o pomoc, že im horí zbrojnica a nemajú čím hasiť, lebo ich vlastná technika je v plameňoch). Parku pred novou poliklinikou zase dominovala modernistická betónová socha radiátora a pred miestnou kotolňou hĺbavo sledovala okolité dianie socha matky s dieťaťom v náručí (mierne pripití stavbári pri osádzaní oboch sôch prejavili osobitný druh zmyslu pre humor a vzájomne ich zamenili). Ale to, čo čisto slovenské mestečko naozaj preslávilo po širokom - ďalekom okolí a čo skutočne žiadne iné mestečko nemalo, boli miestni policajti so svojim služobným psom, ovládajúcim iba maďarské povely. pokračovanie článku
Bežný občan so zmyslom pre humor.
| << < Február 2010 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 |
| 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
