Každý večer po návrate z bicyklovej túry som vzal deti do non stop bufetu na autobusovom nádraží na kofolu. A tak nebol žiadny div, že som tam stretol jedného spolužiaka zo základnej školy spred takmer 40 rokov z obdobia hlbokého socializmu a dali sme sa do reči.
Boli sme vždy len spolužiaci z tej istej ulice, nikdy nie priatelia. Zatiaľ čo jeho otec, nekvalifikovaný robotník, vysoký funkcionár komunistickej strany a predseda odborovej organizácie v jedinej miestnej fabrike, bol vtedy tretí najväčší papaláš v mestečku (hneď po predsedovi strany a riaditeľovi fabriky), môj vysokoškolsky vzdelaný otec bol radový občanom a tak som teda nemal ten správny triedny pôvod. A zatiaľ čo spolužiak ledva ukončil základnú školu a zahájil kariéru vtedy dobre plateného nekvalifikvaného robotníka, ja som ešte 9 rokov dral nohavice na strednej a vysokej škole a začal som svoju životnú kariéru ako inžinierik s holým zadkom a s príjmami hlboko pod jeho zárobkom.
Keď sa dozvedel, že už 14 rokov pracujem v Bratislave, pustil sa do mňa bez akýchkoľvek zábran.
Šplechol mi do tváre, že ja ako majiteľ panelového bytu v Petržalke som už milionár, zatiaľ čo on je bezdomovec. Tichučko som pípol, že zatiaľ čo on svoj byt za socializmu ako perspektívny robotnícky káder dostal zadarmo a potom si ho za kapitalizmu prepil, ja ako človek bez správneho triedneho pôvodu som po skončení školy za socializmu 10 rokov býval po ubytovniach a až po nástupe kapitalizmu som si svoj byt kúpil za trhovú cenu.
Vyhodil mi na oči, že zatiaľ čo on je dlhodobo nezamestnaný a bez šance na akúkoľvek hoci i len sezónnu prácu, ja mám trvalé a dobre platené zamestnanie. Podotkol som, že jeho zamestnávateľ prepustil pre alkohol a absencie, zatiaľ čo ja v súčasnosti pracujúci ako informatik musím na sebe neustále tvrdo pracovať, aby som si svoju prácu udržal, pričom pracujem v úplne inom odbore, aký som kedysi pôvodne vyštudoval.
Dozvedel som sa, že on ako robotník na mňa inžiniera po celý život robil. Skromne som oponoval, že zatiaľ čo on je dobrovoľne nezamestnaný a trávi všetok svoj voľný čas tým, že prepíja a prefajčieva svoju podporu v nezamestnanosti a ostatné sociálne dávky, ja ako relatívne dobre platený IT špecialista dokonca platím zvýšenú Ficovu polmilionársku daň, len aby bolo dosť na podporu a sociálne dávky pre neho.
Pritvrdil, že ja som zdravý a on má z driny podlomené zdravie. Pripomenul som, že zo svojho príjmu na liečenie jeho podlomeného zdravia, ktoré si chľastom, fajčením a zlou životosprávou zhumpľoval sám, platím tie najvyššie odvody, ktoré mi nedávno dokonca zvýšili z trojnásobku priemernej mzdy na štvornásobok, pričom nedávno som sa v práci uštval až k infarktu.
Zvýšil hlas, že blaváci si všetky dobré práce nechávajú pre seba a mimo Bratislavy žiadnych investorov nepustia. Podotkol som, že investori si sami vyberajú, kde sa usadia, že rozhoduje nielen lokalita a infraštruktúra (čo skutočne vláda v Bratislave ovplyvniť môže a naozaj v prospech východu nerobí), ale i existencia a kvalifikácia potenciálnej pracovnej sily, že ja ako informatik sa musím neustále vzdelávať, že moja pred 20 rokmi ukončená vysoká škola mi v tejto profesii už nie je úplne k ničomu a ani jemu nik nebráni v tom, aby si aj on vo svojom voľnom čase a na svoje vlastné náklady zvýšil kvalifikáciu ďalším vzdelávaním a tiež rovnako ako ja odišiel z rodného mestečka, resp. dochádzal za dobre platenou prácou.
Oponoval, že v Blave máme lacnú pohodlnú MHD, zatiaľ čo na vidieku ľudia nemajú na to, aby dochádzali za prácou. Namietol som, že zatiaľ čo štát železnice i SAD dotuje, na bratislavskú MDH nedáva ani korunu a dokonca v Bratislave tam trvalo bývajúci zo zvýšených daní z nehnuteľností zo svojich bytov čiastočne financujú MHD ostatným tam pracujúcim alebo študujúcim. A neviem si predstaviť, ako by ľudia z rodného mestečka, rozmaznaní pohodlným cestovaním ŽSR a SAD, ktorí majú každý svoje miesto na sedenie v spoji, čo ich dovezie takmer spred domu na vrátnicu fabriky, boli ochotní cestovať pol hodiny až hodinu v špičke v zúfalo natrieskanom bratislavskom autobuse MHD.
Prešiel na to, že, že máme v meste diaľnicu zadarmo. Upozornil som ho, že v skutočnosti sa jedná o typickú vnútromestskú komunikáciu, využívanú bohužiaľ i pre tranzitnú diaľničnú dopravu a že i v rodnom mestečku sú po oboch stranách potoka dvojprúdové cesty z horného konca na dolný, na ktorých sa nič neplatí.
Pridupľoval, že cez Dunaj je už v Bratislave päť mostov. Upozornil som ho, že v rodnom mestečku je ich cez potok dokonca šesť a okrem toho i lávky pre chodcov....
V podobnom duchu sa naša diskusia úspešne rozvíjala ďalej. A keď už mi naozaj nebol schopný nič vyhodiť na oči, ako je voči mne diskriminovaný a ako na mňa dopláca, čo by som mu okamžite na konkrétnom príklade nevyvrátil, zahasil ohorok cigarety, dopil pivo s borovičkou, pripojil sa k ostatným krčmovým povaľačom a pri odchode len tak letmo ponad plece skonštatoval, že sa tomu vôbec nerozumiem, že on bol v posledných voľbách dokonca kandidátom za KSS a že sa už aj zo mňa stal typický bratislavský k*k*t.
Na to som už skutočne nedokázal nič odpovedať. A tak som sa teda v rodnom mestečku napriek tomu, že ani po 14 rokoch strávených v Bratislave sa bratislavčanom stále byť necítim, stal typickým bratislavským k*k*t*m.
