Slúžil som u chemikov - výpočtárov a zakresľovačov radiačných a chemických zamorení. Samotné pochodovanie by sme ešte dokázali hravo zvládnuť - vo vojenskom prijímači sme si ho užili naozaj dosť. Len sme nemali s čím pochodovať. Poradové cviky s fixkami a logaritmickým pravítkom by na pracujúcu verejnosť určite nezapôsobili vojenským dojmom. No a pretože strážaci zo susedného útvaru museli aj počas prehliadky ostražito pred imperialistami chrániť zverené vojenské tajomstvá a mali preto nedostatok voľných ľudí na slávnostnú prehliadku, rozhodli sa požiadať nášho veliteľa útvaru o personálnu výpomoc. A tak som teda bol jedného aprílového dňa predvolaný k náčelníkovi útvaru, ktorý ma slovami „Sejkoro - podle Vašich zdravotních záznamú z civilu máte z celýho útvaru najvíce zkušeností se psy - byl jste pokousán již dva krát - budete tedy na prohlídce pochodovat se služebním psem" určil do funkcie vojenského psovoda, aby som v Tábore na námestí pred tribúnou plnou dôstojníkov demonštroval pripravenosť našej armády vysporiadať sa s akýmkoľvek agresorom.
Rozkaz je rozkaz a na vojne nemáte inú možnosť než poslúchať alebo sa dať zavrieť do vojenskej basy. Samotná spolupráca so psami nám problémy nerobila. Služobný pes je totiž naučený, že akýkoľvek človek v uniforme, držiaci vôdzku, je jeho pánom a treba ho poslúchať (nikdy som nepochopil emigrantov a iných narušiteľov hraníc, prečo neutekali pred psami v uniforme - každý dobre vycvičený služobný pes by ich ochotne cez čiaru na povel sám previedol). Ale horšie to už bolo s poradovou prípravou, ktorá služobným psom naozaj nič nehovorila. Štandardný výcvik služobného psa obsahuje povely ako „K nohe", „Sadni", „Ľahni", „Chyť ho", „Pusti", ale o pochode v tvare alebo zaštekaní na povel veru chudáci psy v živote nepočuli. V dôsledku toho sme teda niektorí vybraní jedinci takmer celý apríl popri svojich bežných povinnostiach a namiesto svojho osobného voľna každučký deň dlho do noci nacvičovali slávnostný pochod so svorkou služobných psov, ktorí nie a nie sa naučiť pochodovať v tvare, udržiavať rozostupy, dívať sa len jedným smerom a štekať len na povel. Mali sme teda (na rozdiel od psov) naozaj psí život a je preto celkom pochopiteľné, že sme začali spriadať plány ako to svojim dôstojníkom spravodlivo odplatiť.
Kedysi v mojom detstve mali rodičia záhradku, ktorá trpela pod sústavnými nájazdmi živočíšnych nepriateľov a na ktorej som s týmito nájazdníkmi úporne bojoval. Boj s osami a bažantmi som síce časom za využitia netradičných prostriedkov dotiahol do úspešného konca, ale s myšami a hrabošmi to bolo oveľa horšie. Dlho som v krutom boji s týmito zákernými hlodavcami nemilosrdne plieniacimi našu záhradku beznádejne prehrával, až kým som sa niekde nedočítal o rastline Valeriáne lekárskej a jej účinkoch na mačky. Má takú veľmi zaujímavú vlastnosť - pôsobí na mozog mačiek podobne, ako na mozog ľudí pôsobí marihuna. Sú z nej úplne zdrogované, strácajú ostražitosť, slintajú, a vyzerajú asi takto:
http://www.mojevideo.sk/video/3cf7/zdrogovane_macky_z_kocurniku_obycajneho.html.
Stačilo vtedy vysadiť niekoľko rastlín Valeriány na kraje záhradky a už zakrátko stádo všadeprítomných sfetovaných mačiek, odmietajúcich sa za akýchkoľvek okolností zo záhradky vzdialiť, spoľahlivo zlikvidovalo všetkých otravných hlodavcov v okolí. Bolo to absolútne ekologické riešenie, proti ktorému by dokonca ani Strana zelených či Greenpease nemohli mať ani len tie nejmenšie výhrady. No a táto moja cenná záhradkárska skúsenosť s praktickým využitím drogovej závislosti mačacieho rodu mi poskytla prekrásnu spásonosnú myšlienku, ako tú nezmyslenú pochodovú psiu buzeráciu dôstojníkom odplatiť. Na zelené mozgy treba ísť so zeleným riešením... Však každý vie, aký je vzťah medzi mačkami a psami. Stačilo by tie mačky dotiahnuť ku psom. Rozhodol som sa však nespraviť to iba amatérsky s rastlinou s nízkou koncentráciou účinnej látky, ale vysoko profesionálne s voľne dostupným liekom s vysokou koncentráciou tejto mačacej drogy - Valeriánskymi kvapkami. Pre človeka majú utlmujúci účinok, ale ak samotná rastlina dokáže s mačkami robiť to, či je na videu, je ľahké si predstaviť, čo dokáže vysoko koncentrovaný roztok...
Vojaci nosili na vojne čierne kanady, ktoré museli byť neustále vyleštené, až sa blyšťali ako psie gule (ospravedlňujem sa za autentický vojenský výraz). Dôstojníci však nosili hnedé, ktoré krémovali len na cvičenia alebo tesne pred prehliadkami. V lekárni sme preto zakúpili valeriánske kvapky, v Arme (vojenská predajňa spotrebného tovaru v kasárňach) sme zakúpili niekoľko hnedých krémov, primiešali do nich kvapky (voňajú ako stuchnuté ponožky a táto vôňa sa na vojne pri akýchkoľvek kanadách zaručene stratí), vrátili hnedé krémy do Army s tým, že to bol omyl a vymenili ich za čierne. Staré hnedé dôstojnícke krémy na útvaroch sme otvorili a nechali ich vyschnúť, tým sme prinútili dôstojníkov pred prehliadkou nakúpiť na vyblýskanie svojich hnedých kanád tie valeriánskymi kvapkami vylepšené nové, predstavujúcimi pre mačky neodolateľné lákadlo.
V Tábore pod starým mestom je v podzemí do skál vytesaných niekoľko poschodí katakomb, poskytujúcich ideálne prístrešie pre myši, potkany a svorkám túlavých mačiek dokonca i potravu. Vychudnutých, špinavých, prašivých, zablšených,... Nikde v bývalom Československu veru mačky nemali takéto ideálne podmienky pre svoju existenciu. Značná časť tohto zanedbaného mnohohlavého mačacieho stáda zanedlho po nastúpení nášho dôstojníckeho zboru šíriaceho vôňu riadne zasmradnutých ponožiek na tribúnu vyliezlo zo svojich úkrytov a začalo sa tmoliť sa okolo tribúny, neodolateľne priťahované široko - ďaleko rozvoniavajúcimi valeriánskymi kvapkami. A niekoľko pudu sebazáchovy zbavených totálne sfetovaných jedincov sa po chvíli začalo o dôstojnícke kanady dokonca obtierať a slintať. Vyzeralo to tam vtedy ako totálne zhulená mačacia párty v obrovskom armádnom útulku Slobody zvierat, ale nikomu to vôbec neprekážalo a nevenoval tomu žiadnu pozornosť, pretože všetci pozorovali vzorne pochodujúce a nadšene z plného hrdla zdraviace šíky vojenských jednotiek.
Táto prehliadková idyla fungovala presne do okamihu, keď naša strážna jednotka so služobnými psami pripochodovala pred tribúnu. Psy spozorovali svojich úhlavných nepriateľov, bez bázne sa provokačne ponevierajúcich v okolí tribúny, stali sa úplne nezvládnuteľnými aj pre profesionálnych psovodov, nieto pre nás amatérov chemikov a do otupenia pracne po večeroch nacvičovaný pochodový tvar jednotky psovodov so strážnymi psami, zúrivo sa trhajúcimi na vôdzkach smerom k mačkám a nekompromisne vlečúcich psovodov za sebou, sa okamžite absolútne rozpadol, jasne preukazujúc totálnu neprofesionalitu a neschopnosť všetkých prítomných psovodov...
Táto slávnostné prehliadka služobných psov bola dlhé roky jediná, ktorá aj pre nás naozaj stála za to a ktorej záver si verejnosť ešte dlho udržala v pamäti. Nevedno, čo si vtedy naši náčelníci útvarov medzi sebou povedali, ale faktom je, že strážny útvar nás už o výpomoc do funkcie psovoda na poradovú prehliadku nikdy nepožiadal.
Stalo sa na námestí v Tábore, máj 1985
P.S. Keďže som bol vyradený z titulky SME, k mojim článkom sa tak dostanú iba tí, čo ma majú v RSS čítačke alebo ktorým na mňa pošlú link ich známi. Takže ak sa Vám moje príbehy páčia, neváhajte dať link na ne aj Vašim priateľom
