Pomaly, ale neúprosne sa blíži termín vypnutia analógového signálu na Slovensku a ako zvyčajne verejnosť zatiaľ sladko spí. Väčšina ľudí si vôbec neuvedomuje, čo ich najneskôr v budúcom roku čaká a prebudia sa až vtedy, keď bude neskoro. No a mne sa raz takto vďaka poruche na spoločnej analógovej anténe podarilo prostredníctvom šetrných dôchodcov hromadne digitalizovať značnú časť rodného mestečka.
Písal sa rok 1990, blížili sa prvé slobodné voľby po 40 rokoch a mladá a neskúsená demokracia si začínala vyberať svoju daň. V podstate platilo, že čím viac niekto nadával na starý režim a zviditeľňoval sa v médiách, tým väčšiu šancu mal uspieť v nastávajúcich voľbách nezávisle od toho, čím vlastne bol a čo v skutočnosti ponúkal. No a takýmito typickými organizáciami (okrem „Válovy Patria Nám" - VPN a „Očekáváme Fleky" - OF) boli aj rôzne čerstvo vznikajúce odnože zelených, ktoré sa raz rozhodli zviditeľniť blokádou jadrovej elektrárne V-1.
Taxikári sú jednou z najagresívnejších skupín bratislavských vodičov. Množstvo z nich z nich jazdí bez akýchkoľvek zábran cez križovatky na červenú, predbieha cez pripojovacie pruhy alebo cez šrafované plochy, vytláča iných vodičov, parkuje tak, že blokuje iných... Ak s ich chovaním čo i len náznakom prejavíte nespokojnosť, hneď Vám chcú rozbiť hubu. A s jedným takýmto arogantným primitívom som sa raz dostal do sporu aj ja.
V poslednom období sa to u nás v médiách len tak hemží článkami, aká je väčšinová bledšia časť spoločnosti rasistická. Každý konflikt bledšieho s tmavším vyvolaný bledším je automaticky vykresľovaný ako typický príklad rasizmu, zatiaľ čo konflikty vyvolané tmavšími sa tak zásadne nikdy neposudzujú a sú údajne zapríčinené výhradne ich zlou finančnou situáciou, spôsobenou samozrejme bledšími. Niektoré mimovládne organizácie (zásadne sídliace vo veľkých mestách ďaleko od problematických osád) si dokonca vymýšľajú neexistujúce rasové konflikty a sterilizácie, len aby zdôvodnili potrebu svojej existencie a vytrieskali ďalšie peniaze zo zahraničných grantov na svoju existenciu. Časť utláčanej väčšiny sa už dokonca radšej sústavnej diskriminácii zo strany neprispôsobivej časti tmavšej menšiny a parazitických neziskoviek radšej ani nebráni, len aby neboli automaticky označení za rasistov. A do takejto beznádejnej situácie som bol raz dostal i ja.
Kde bolo, tam bolo, bol raz kedysi pred viac než desiatimi rokmi niekde na konci Petržalky pri nemocnici jeden typický petržalský dom s anonymnými obyvateľmi, nezaujímajúcimi sa o žiadne dianie v dome. A býval tam aj jeden Albánec, povolaním údajne čašník, pravidelne parkujúci svoj mercedes zásadne priamo pred vchodom na prístupovom chodníku a blokujúci prístup do domu.
V panelákoch je svojpomocné zasklievanie lodžií bežným javom. Existujú rôzne spôsoby a tak na každom činžiaku svieti pestré spektrum viac či menej úspešných pokusov. Pretože sa tým mení vzhľad domu, každé zasklenie by malo podliehať ohlasovacej povinnosti a z bezpečnostných dôvodov by sa mali používať len schválené konštrukcie. No a keďže prítomnosť zasklenia sa dá kontrolovať zvonku veľmi jednoducho vizuálne prostým pohľadom, mestská časť Petržalka (pod ktorú prešiel stavebný úrad) sa raz začala zaoberať myšlienkou kontroly vydaných povolení na zasklenie lodžií predaných bytov a následným vyberania pokút, aby zvýšila príjmy svojho rozpočtu.
V poslednej dobe sú diskusie ku mnohým článkom plné vzájomných úplne nezmyselných a zbytočných osočovaní bratislavských a mimo bratislavských diskutérov s krvavými očami a žeravými klávesnicami o tom, kto na koho dopláca, kto je sprostejší a arogantnejší, kto je lenivejší, atď. A napriek tomu, že vôbec nie som konfliktný typ a nikdy som takéto nezmyselné spory nevyhľadával, som sa v lete cez dovolenku počas návštevy rodičov a rodného mestečko do takejto výmeny názorov dostal i ja.
Každý, kto býva v bytovom dome, pozná zvuk a kvílenie príklepových vŕtačiek. Každá rodina tesne pred alebo po nasťahovaní do svojho nového hniezdočka zaháji jeho prestavbu podľa svojich predstáv a táto činnosť je neodmysliteľne sprevádzaná i s nekonečným vŕtaním dier, osekávaním starých dlaždíc a obkladačiek a vysekávaním drážok na káble. Stupeň utrpenia susedov pritom závisí nielen od rozsahu rekonštrukčných prác, ale i od typu používanej príklepovej vŕtačky. A aktérom takéhoto neúspešného súboja so sériou rôznych typov príklepových vŕtačiek som sa raz stal i ja.
Kedysi pred rokom 1989 sme sa všetci od štvrtej triedy základnej školy učili ruštinu, ale vďaka formálnemu spôsobu výučby väčšina z nás ten jazyk vlastne nevedela. Teraz by sa deti na školách mali intenzívne učiť iné cudzie európske jazyky, ale vo formálnom systému výučby sa oproti socializmu nič podstatného nezmenilo. A tak som sa teda rozhodol vziať jazykovú výučbu svojich detí do svojich vlastných rúk a na rozdiel od školských „profesionálnych pedagógov ich pritom aj niečomu naučiť.
S výučbou jazykov v školách to bolo u nás pred rokom 1989 naozaj veľmi slabé. Chýbali kvalifikovaní učitelia, učebnice, audio technika a dokonca i motivácia. Neexistovali CD ani mp3 prehrávače a nebola k dispozícii ani satelitná televízia, kde by sa človek pasívnym počúvaním mohol naučiť správnu výslovnosť. Naviac prakticky neexistovala ani možnosť slobodného vycestovania do zahraničia (a už vôbec nie na Západ) a ani použitia živého jazyka v cudzine v praxi medzi ľuďmi. A tak preto nebol žiadny div, že ak sa aj niekomu po dlhých problémoch so získaním vycestovacej doložky konečne podarilo niekam vycestovať, na mieste tam s prekvapením zistil, že napriek dlhým rokom stráveným v škole učením sa nejakého jazyka sa v príslušnej krajine v bežnom styku medzi ľuďmi vôbec nedohovorí. A k tomuto záveru som raz po veľkej medzinárodnej blamáži dospel aj ja.
V Petržalke oficiálne chýba 40 000 parkovacích miest, autá preto musia parkovať na chodníkoch i trávnikoch. Najjednoduchším spôsobom podnikania magistrátu je preto tieto autá odťahovať a vyberať za to peniaze. A pokiaľ nejaká časť sídliska náhodou takéto problémy s parkovaním nemá a príjmy z odťahovania nie sú, stačí ich umelo a zámerne vytvoriť zrušením existujúcich parkovísk a ich využitím ako stavebné pozemky.
Problémom všetkých bytových domov po odpredaji bytov ich obyvateľom sú peniaze na ich údržbu. Štát sa ochotne zbavil zodpovednosti za roky neudržiavaný bytový fond a radostne presunul starosti a zodpovednosť na plecia nových majiteľov bytov. Sociálne zloženie obyvateľov domov je pestré, časť ľudí nemá dosť peňazí ani na základné životné potreby, nieto ešte na nákladnú prevádzku a údržbu domov. V podstate jedinou možnosťou nových majiteľov domov, ako si finančne prilepšiť do Fondu opráv, je prenájom nebytových priestorov v dome, pokiaľ ich však ľudia v dome vlastnia. A o vlastníctvo jedných takýchto nebytových priestorov v našom dome som sa roky súdil s petržalským starostom p. Bajanom.
Keď som si kedysi pred 12 rokmi kúpil byt v Petržalke a presťahoval sa tam, netušil som, že sa podivuhodnou hrou osudu v ňom stanem domovým dôverníkom a jedným z mojich najväčších výčinov v tejto funkcii bude zníženie nákladov na vykurovanie domu o 60%.
Tento rok bolo leto naozaj mimoriadne horúce. Kto mohol, ukrýval sa počas najväčších horúčav v tieni, na slnko sa zbytočne nevystavoval, dodržiaval pitný režim, aby doplnil vypotené tekutiny a chodil len naľahko oblečený. Správy v televízii i v rozhlase neustále dôrazne upozorňovali na akútnu potrebu dodržiavania uvedených opatrení a takmer všetci normálni ľudia sa podľa toho i chovali.
V príbehu „Ako sme triednemu strčili ruku do h...a“ som popísal jednu svoju úsmevnú spomienku na to, ako sme sa raz odplatili nášmu triednemu na základnej škole za jeho neustále, zlomyseľné a systematické šikanovanie počas výkonu prác na školskej záhrade a šikovne sme ho prinútili strčiť si ruku do h...a. A prakticky rovnakým rafinovaným spôsobom sa nám raz z úplne identických pohnútok podarilo strčiť mu na pláži miestneho jazera oko do diery na dámskych šatniach a vyfotografovať ho pri tom.
Tento príbeh sa odohral niekedy pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď ešte neexistovali mikrovlnné rúry ani väčšina z dnešných osvedčených praktických potravinových polotovarov. Len chalani – pubertiaci boli vtedy rovnako nepraktickí a nesamostatní, ako sú i teraz a väčšina z nich si nedokázala uvariť ani len tie najzákladnejšie jedlá. A jedným z nich, štatisticky identickým a kuchársky absolútne nesamostatným pubertiakom som bol v tých časoch aj ja.
Neviem presne, čím to je, ale podľa mojich vlastných skúseností, čím slušnejšie, tolerantnejšie a ohľaduplnejšie sa človek správa, tým viac sa ho snažia tí arogantní jedinci potupiť a ponížiť. Stupeň použitej drzosti a arogancie narastá až do okamihu, keď tomu slušnému dôjde trpezlivosť, začne sa nejakým spôsobom dôrazne brániť a potom sa ten šokovaný drzý a arogantný jedinec nestačí diviť, až sa ho niekedy i podarí prevychovať. A raz sa mi takto pri obrane proti ľudskej drzosti podarilo prevychovať jednu mimoriadne arogantnú úradníčku zo mzdovej účtárne.
Kedysi pred štyridsiatimi rokmi v mojom malom rodnom ospalom podhorskom mestečku okrem iných vymožeností civilizácie stála i staručká, požiadavkám modernej doby už dávno nevyhovujúca požiarna zbrojnica. Lenže na výstavbu novej nebola ani vôľa, ani peniaze, keď tá stará ešte stále verne slúžila. A tak každoročná žiadosť mestečka o dotáciu zo štátneho rozpočtu na výstavbu novej požiarnej zbrojnice bola vrchnosťou vždy so železnou pravidelnosťou rázne a nekompromisne zamietnutá.
Kedysi v hlbokom socializme, počas plánovaného nedostatku všetkého, bolo v móde záhradkárčenie. Nejednalo sa o len o rozšíreného koníčka ľudových más, pri nedostatku ovocia a zeleniny v štátnych zelovococh totiž záhradkárčenie bolo jedinou možnosťou, ako sa zabezpečiť v dostatočnom množstve i sortimente cennými a nedostatkovými vitamínmi. Záhradkári preto v 70. a 80. rokoch dorábali až 90 % celoštátnej spotreby ovocia a zeleniny. A ich políčka, záhradky a vinohrady mali okrem počasia a dvojnohých zlodejov i množstvo prírodných nepriateľov.
V jednom z mojich minulých príbehov („Ako som s kindermenežérom cestoval po Rusku“) som popísal zážitky, čo sa pritrafili jednému môjho príliš suverénnemu kindermenežérovi v Rusku, ktorý pozabudol na jazykovú blízkosť ruštiny a slovenčiny a pri odchode z krajiny po slovensky tak dlho nadával službukonajúcej milicionérke na hranici, až si ho dočasne ponechala v Rusku. A napriek tomu, že sa jeho vtedajšie zážitky stali u zamestnávateľa takmer legendou, nadšene rozprávanou pri všetkých spoločenských posedeniach na pracovisku, pointou prakticky identický príbeh sa stal taktiež v poradí môjmu ďalšiemu príliš sebavedomému kindermenežérovi, tentoraz však pre zmenu pri ceste do Izraelu.
